Politika environmentálnych záťaží sa riadi dvomi základnámi princípmi a to o princíp “znečisťovateľ platí” a princíp trvalo udržateľného rozvoja. Pri určovaní zodpovednej osoby platí teda kritérium priority znečisťovateľa a poškodzovateľa.

Striktné uplatňovanie princípu “znečisťovateľ platí” je v plnom súlade s environmentálnou politikou Európskej únie a tiež so Smernicou 2004/35/ES Európskeho parlamentu a Rady z 21. apríla 2004 o environmentálnej zodpovednosti. Zodpovednosť právnych nástupcov privatizovaných podnikov vyplýva taktiež zo zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov.

Identifikované environmentálne záťaže sa klasifikujú prostredníctvom kritérií pre hodnotenie rizikovosti environmentálnych záťaží. Hodnotenie rizikovosti „EZ“, ktorého výsledkom je jednoznačný číselný údaj, sa označuje ako „klasifikácia environmentálnej záťaže“ a pozostáva z troch ciastkových klasifikácií:

• Klasifikácia rizika šírenia sa kontaminácie do podzemných vôd a podzemnými vodami
• Klasifikácia rizika z prchavých a toxických látok na obyvateľstvo
• Klasifikácia rizika kontaminácie povrchových vôd

Klasifikácia environmentálnej záťaže je však iba pomocným kritériom pre určovanie priorít realizácie prieskumu a sanácie „EZ“. Pre tento účel sú určujúcimi závery Rizikovej analýzy (Risk Assessment), ktorú nieje možné nahradiť klasifikáciou environmentálnej záťaže.